Časť sezóny, na ktorú som sa veľmi tešil, nastala a my sme sa KONEČNE MOHLI VYBRAŤ NA DUNAJSKÉ RAMENÁ. Pred otvorením ramien sme dvakrát splavili celé úseky a mali tak skvelý prehľad aj predstavu o tom, kam si na prvej spoločnej výprave sadneme.
Nadišiel deň zúčtovania a my sme naše veci nakladali na čln. Rozhodli sme sa ísť len jedným člnom, preto sme museli výbavu zregulovať na minimum. Nebolo to vôbec jednoduché, pretože napríklad len Peťov kufrík na bižutériu bol väčší ako moja taška s oblečením… Napokon sme to predsa zvládli, naložili sme sa a do našej spoločnosti pribudol ešte parťák Quartus, ktorého poznáte z minulých častí.
Plavba do neznáma. Plavíme sa po prvom úseku a zažívame prvé ataky komárov. Predovšetkým bolo potrebné preplaviť sa zhruba 3 km k najbližšiemu riečnemu prahu. Sú to tzv. hrádzky, ktoré oddeľujú jednotlivé úseky ramien. Približujeme sa k miestu a prichádza časť, na ktorú som sa netešil – komplet všetko vyložiť na breh, preniesť čln cez kamene, opäť čln doplna naložiť a plaviť sa proti prúdu. Takmer po 2 km prichádzame namiesto, ktoré je voľné a po rybároch nieje nikde ani stopa. V dôsledku náročnosti a „nedostupnosti“ nie sú tieto úseky veľmi navštevované. Chce to naozaj odvahu, nechať odparkované auto pri ceste a následne sa preplavovať niekam do neznáma, kde v podstate nemusíte urobiť záber, no je to výzva a rybu odtiaľ si určite budeme veľmi ceniť.
Po príchode na miesto rýchlo stavia me maličký tábor, aby sme sa mali v prí-pade potreby kde ukryť pred komármi, ktorých tu je požehnane a majú neuveriteľný apetít. Kiež by mali taký apetít aj miestne kapry! Vyrážame hneď na vodu urobiť prieskum, aby sme zistili, ako to tam vyzerá.
„Poľujeme na domorodcov“
Bolo to veľmi zaujímavé a už po chvíli sme vedeli, že rozmiestniť naše štyri prúty nebude žiadny problém. Pod vodou sa nachádzalo množstvo prekážok v podobe potopených stromov, mušľových polí, rôznych kopcov a nachádzalo sa tu aj staré koryto. Ja som svoje prúty rozmiestnil okolo koryta a Peťo skúšal príbrežné časti. Prúty sme už pokladali potme, ponáhľali sme sa, aby bol na vode čím skôr pokoj, ryba predsa na hocijaký pohyb nie je zvyknutá a môže trvať aj niekoľko hodín, kým si získame jej dôveru.
Za chrbtami v nekonečných lužných lesoch to začína ožívať a stále tam niečo behá, buchoce, krochká a podobne, ale na to sme boli pripravení. Náš psí spoločník Quartus bol stále v strehu. Ukladáme sa na spánok a miesto počítania ovečiek si predstavujeme, aké to bude uloviť niektorého z miestnych „domorodcov“…
Určite poznáte tie predstavy. Je to niečo na nezaplatenie. Okolo polnoci dostávam prvý záber z koryta a na jeho konci je zhruba 5-kilový kaprík. Srdce mi pri zábere bilo ako pred infarktom a miesto dunajského dinosaura sa mi v podberáku ocitla prerastená násada. O druhej hodine sa scenár zopakuje a priznám sa, že som bol z toho trochu nešťastný, pretože som si to predstavoval inak. Ostatné udice boli hluché, no povedal som si, že „to tam ešte raz položím“ a následne zaspávam v spacáku.
Divoký dunajský kapor
Ráno sa budím na naozaj šialenú jazdu, ktorá zrazu prestala! Vybehnem z bivaku von a vidím, že udica leží na zemi. Záber bol taký razantný, že mi vytrhol vidličku zo zeme, zvalil prút na zem a ja som mal obrovské šťastie, že to vlasec vydržal. Zdvíham udicu zo zeme – vlasec sa z cievky stále odvíja. Naskakujem do člna a mierim rovno za rybou, ktorá sa vybrala asi 150 m z koryta priamo do potopených stromov k druhej strane. Zaradil som spiatočku a rybu sa mi podarilo odtiahnuť od prekážok. Pomaly som si ju priťahoval k sebe až začal krásny súboj s divokým dunajským kaprom, ktorého som nakoniec úspešne podobral.
„Angelina“ pre radosť
Bol to neuveriteľný adrenalín a skvelý zážitok. A tá ryba v podberáku – takmer som odpadol! Prichádzam na breh, kapra dávame do podložky a pozeráme na to, akoby tam ležala Angelina Jolie… Čierny, vypasený kapor s krásnymi plutvami a zlatým bruchom. Myslím, že ani zďaleka to nebola najväčšia ryba, ktorá tu pláva, ale nám urobila veľkú radosť a už teraz sme boli s touto prieskumnou výpravou spokojní.
Rybu sme po nafotení pustili naspäť a začali si užívať teplý deň za prítomnosti komárov, na ktoré sme si už aj zvykli a v podstate sme boli šťastní, že ich môžeme nakŕmiť našou krvou – veď musia aj ony niečo papať. Cez deň sledujeme vodu, pozorujeme život pod vodnou hladinou, množstvo prirodzenej potravy, veľké húfy malých rybiek, slimáky a mnoho ďalšieho, až si kladieme otázku, či tá ryba potrebuje naše boilies k životu… Má tu obrovské množstvo potravy a naše kŕmenie bude pre ňu skôr ako nejaký zákusok, niečo iné, než bola doteraz zvyknutá.
Prevážame a večeriame
V popoludňajších hodinách sa Peťo vyberá na vodu prezrieť miesta, kde to večer pokladal a jeden prút sa rozhodol presunúť ku korytu. Moje prúty nechávam na rovnakých miestach, akurát ich pôjdem pred večerom poprevážať. Prišiel čas na večeru a z chladiacej tašky vyťahujeme Ramp Steaky, ktoré si nakorenené a nasolené pripravujeme na panvici Eazi Pan. Skvelá pochúťka! To sa bude odfukovať v spacáku. Okrem iného sme zažívali aj nájazdy lúčnych koníkov, ktoré sa šplhali po stenách bivaku a následne voľným pádom sa púšťali na naše spacáky. Boli to také rany, že zakaždým sme sa zľakli.
Sme spokojní s tým, čo je
Druhú noc sa karta otočila a ja ostávam bez záberu, ale Peťo skóruje, keď dostáva do podberáka niekoľko násaďákov a viac -menej v rovnakom čase, ako som ja dostal záber deň predtým od väčšej ryby, zdoláva Peťo krajšiu rybu, ktorá atakovala 10 kg hranicu. Rybu fotíme a dokumentujeme (mala aj niekoľko znakov, vďaka ktorým ju spoznáme) a ani jeden z nás nepôjde od vody s prázdnymi rukami. Sme sa tým spokojní. Predsa len je leto a voda teplá, plná potravy, nuž nemôžeme očakávať žiadne zázraky a už vôbec nie pri takej krátkej výprave. Posledný deň predtým, ako sme začali baliť, rozhodli sme sa presondovať celý úsek a pozrieť si podrobne ďalšie zaujímavé miesta pod vodou, na ktoré sa vyberieme nabudúce. Celý tento úsek je veľmi zaujímavý a určite ukrýva niekoľko krásnych pokladov v podobe starých dunajských kaprov.
Počkáme, až dostanú chuť
Prichádza náš čas a my musíme baliť všetky veci a absolvovať celé to zložité premiestňovanie k autu rovnako ako cestou sem. Tentoraz to nebolo ani tak o veľkých rybách a početných záberoch, ale hlavne o poznaní vody, o nových zisteniach a pravdaže, aj o úniku od reality. Dunajské ramená vám nedajú nič zadarmo, a preto sa plavíme naspäť spokojní a múdrejší a nevieme sa dočkať ďalšej výpravy. Musíme počkať len na lepšie počasie, vystihnúť nejaké ochladenie a podobne, keď začne ryba poriadne žrať a naberať na zimu. Takže v tomto prípade odo mňa len takéto krátke zhrnutie prvej výpravy na dunajské ramená, no už teraz vám môžem povedať, že sa máte na čo tešiť v nasledujúcom diely…
Prajem vám veľa úspechov pri vode a hlavne veľa zdravia!
